| |
|
Vodky 100 gram, alebo Ukrajina-Krym Tour 2004
Text: Petko
Foto: Petko
Myšlienka nášho spoločného výletu na Krym sa v priebehu roka postupne vyvíjala. Najskôr sme chceli cestu absolvovať na žigulákoch, potom niekto prišiel s nápadom, že to prejdeme na jawkách. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a osem ľudí (jedna žena sa viezla na tandeme) osedlalo sedem strojov, vhodných na tak náročnú cestu. Až na jednu výnimku to boli japonské cestné endurá. Tri Hondy Africa Twin, po jednom Varadere, Transalpe a Suzuki V-Strom. Európu zastupovala len oranžovo-modrá KTM 640 Adventure. Cieľ bol jasný – polostrov Krym, kde v minulosti na svojich letných sídlach oddychovali ruskí cári a neskôr „ červení kméri „...
Prvý kontakt s byrokraciou
Keď sme sa spočiatku sami pokúšali získať víza na Ukrajinu, skončilo to neúspechom. Chýbal nám totiž dôvod cesty. V podstate sú dve možnosti: pozvanie od nejakej osoby, alebo zájazd zabezpečený cestovnou kanceláriou. My sme ale chceli ísť na divoko bez toho, že by sme mali dopredu určené, kde sa zastavíme. Iba sme si na internete pozreli zaujímavé miesta, ktoré by sme cestou chceli navštíviť. Nakoniec sa našla cestovná kancelária, ktorá všetko vybavila. Odovzdali sme len pasy a do týždňa prišli vybavené víza s platnosťou 1 mesiac. Zaplatili sme 1500,-Sk za osobu.
Na Cyrila a Metoda
V našej výprave mali všetci už nejaké skúsenosti s cestou do zahraničia, a tak si bez problémov pobalili všetko to, čo potrebovali na cestu. Len niekoľko vecí pre prípad neočakávaných udalostí sme si rozdelili medzi seba. Jeden zobral pneumatiku, druhý kanister, iný nejaké náhradné diely, atď.. Deň „D“ bol Štátny sviatok Cyrila a Metoda (5. júla). Zraz bol v Nitre na benzínke, kde Vilo Halmeš urobil pár záberov do kroniky. V Žarnovici sa k nám pridal Marek na KTM. Melón vyrazil už o tri dni skôr. So svojou Afrikou bol od piatku na zraze v Liptovskom Mikuláši a do pondelka sa ešte túlal po Slovensku. S nim sme sa stretli v Michalovciach, odkiaľ cesta viedla na hraničný prechod Užhorod – Mukačevo.
Ako za starých čias
Naši colníci nás pustili bez problémov, ale o pár metrov ďalej sme prešli očistcom. Najskôr Mareka nechceli pustiť, lebo jeho KTM bola napísaná na mamu. Pozornosť 30€ vyriešila problémy so splnomocnením. Na pasovej kontrole nám dali do rúk veľké formuláre, do ktorých sme museli vypisovať: kde ideme, za akým účelom, nakoľko, atď. atď.. Využili sme aké také znalosti ruštiny, lebo všetko bolo písané azbukou. Keď sme si mysleli, že už máme to najhoršie za sebou, dali každému do rúk ďalšie dve tlačivá formátu A4. Okrem otázok typu: aké zbrane vezieme, alebo či neprevážame chemický odpad sme museli zapísať všetky cenné predmety. Zaujímalo ich nielen to koľko a v akej mene máme finančnú hotovosť, ale presne v akých bankovkách. Toľko sme sa vypytovali, až to colníkov prestalo baviť. Tlačivá zobrali len od troch a ostatných radšej pustili ďalej.
Cez bývalé Slovensko
Po hodinách strávených na colnici sme s určitými obavami konečne vyrazili na cestu. Trocha nás znepokojovali otázky typu: vy idete na Ukrajinu bez zbraní? Veľmi rýchlo sme sa presvedčili aj o praktikách miestnych policajtov. Jednoducho ak vidia turistu, z ktorého by mohli niečo vytĺcť, hľadajú hneď nejakú zámienku ako si vylepšiť svoju finančnú situáciu.. Napríklad nás zastavili preto, že sme išli v skupine. U nich vraj platí predpis, že za sebou môžu ísť najviac 3 motorky a v takej formácii v akej sme šli my, s takou sa veru ešte nestretli. Tak nás samozrejme chceli odstaviť pokiaľ si nezoženieme doprovod s majákom- a to vpredu i vzadu..Aby sme dodržali ich zákony, museli sme medzi nás pustiť autá. Snáď v každej dedine, ktorou sme prechádzali striehol policajt s radarom na miestach s obmedzenou rýchlosťou. Mimo obcí nás nikto nezastavoval, aj keď sme išli rýchlosťou 120 km/h. Na jednej strane boli policajti dobre vybavení technikou, ale prekvapil nás spôsob, akým zisťujú požitie alkoholu. Jednoducho dýchnete do čapice a policajt čuchom vyhodnotí, či ste si pred jazdou hrkli, alebo nie. Ako to už býva, aj tu sú vynachádzaví ľudia. Neskôr sme zistili, že v predaji sú tabletky, tzv. „antipolicajt“ so silnou cesnakovo-cibuľovou arómou, ktorá prerazí zápach, aj keby ste pred jazdou vypili celú fľašu vodky. Okrem strážcov zákona sme všade stretávali obyčajných ľudí, ochotných za pár korún postrážiť motorky, alebo zohnať niečo, čo sme momentálne potrebovali. Nikdy sme nemali pocit že by nás niekto ohrozoval. Problémy neboli ani s občerstvením. Buď sme sa zastavili v malom moteli, alebo v stánku pri ceste. Všade ponúkali šašlíky a viac či menej vydarený boršč. Prvú noc sme strávili na divoko v horách. Janove GPS-ko ukazovalo 603 km ubehnutých kilometrov.
Stále smerom na východ
Cestou cez Karpaty sa nám otvárali krásne výhľady na hory a lyžiarske strediská so skokanskými mostíkmi. Trhoviská boli plné originálnych suvenírov. Petko si hneď kúpil dreveného „báťušku“, ktorého potom celú cestu vozil so sebou. Chceli sme zájsť k najvyššiemu vrcholu Ukrajiny ..., ale pre zlé značenie sme stratili cestu. Nikdy nebol problém s tankovaním a aj keď čerpacie stanice majú rôzne názvy, všetky sú domáce. Aj cena benzínu bola všade rovnaká, v prepočte okolo 18,-Sk. Tankuje len obsluha, ktorej pri vyberaní peňazí asistuje ochranka so samopalom. Ak sa platí pri okienku, je potiahnuté nepriehľadnou fóliou. Vysunie sa len šuflík, kde sa dajú peniaze a naspäť príde výdavok. Pokladničný doklad tu nepoznajú. Smerom na severovýchod sme prechádzali cez mesto Vinica, kde nás prekvapili dvaja domáci motorkári na Apriliach Caponord. Dokonca chvíľu rozmýšľali, či sa k nám pridajú, a to na Krym to bolo ešte viac ako tisíc kilometrov.
Petka začali prenasledovať problémy. Na železničnom priecestí prerazil olejovú vaňu, zalomil kľúčik v zapaľovaní a nakoniec dostal defekt. Trocha lepidla, prepojené káble a išlo sa ďalej. Na večer nás zastihol poriadny dážď, a tak sme zastavili pri malom motoreste s ubytovaním v unimobunkách. V sprche tiekla len studená voda, ale samotné zariadenie motela a služby s tým spojené boli na vysokej úrovni . Celé menu s veľkými porciami stálo okolo 100,-Sk. Cez noc zostali motorky na stráženom parkovisku. Na záver 468 km etapy sme ešte opravili jeden defekt.
Mestá a dediny
Vidieť, že aj na Ukrajine sa investuje do infraštruktúry. Presvedčil nás o tom asi 60 kilometrový úsek vedúci popri rozostavanej diaľnici (spojnica hlavného mesta Kyjev s prístavom Odesa) ktorý sme absolvovali takmer krokom. Radšej sme odbočili na vedľajšiu cestu, kde sa pred nami otvoril úplne nový svet. V malých dedinkách „bábušky“ predávali pri domoch to, čo dopestovali. Plné vedro višní stálo v prepočte 36,- Sk. Prekvapilo nás, že keď sme si v jednej z miestnych bánk chceli vymeniť po 3 000,-Sk, celá ich hotovosť stačila pre prvých troch. Ostatní museli vydržať do najbližšieho väčšieho mesta Nikolajeva. Je typické, že na každom kroku sú pamätníky z 2. svetovej vojny. Tanky, delá, či mohutné sochy nechýbajú ani na jednom kruhovom objazde. Miestny vodiči sú dosť bezohľadný, a tak treba byť stále v strehu. Stačí väčšia vzdialenosť od vozidla pred vami a už sa tam niekto pichne so svojim žigulákom. Na druhej strane tu celkom dobre funguje mestská doprava. Množstvo mikrobusov krúžiacich po meste zastavuje na znamenie, pričom cestovné je ľubovoľné.
Hurá, ide sa k moru
Aj keď nebolo nič vidieť, GPS-ko pripevnené na riadidlách Janovho V-Stromu ukazovalo, že prechádzame len kúsok od pobrežia. Otočili sme stroje tým smerom a po chvíľke jazdy už bolo na dohľad . Každý sa hneď povyzliekal a utekal k moru. Voda bola teplá, ale ešte 300 m od brehu tak po členky. Bolo jasné, prečo sa tu nikto nekúpe. Aspoň sme sa trocha osviežili a pokračovali ďalej. Zastavili sme až pred policajnou zátarasou. Po obhliadke našich motoriek a povinnej „čuchovej“ kontrole nasledoval presun k závore, kde sme platili asi 60,-Sk za vstup na Krym. Nasledoval presun na druhú stranu najužšieho miesta polostrova. Podľa mapy to malo byť Azovské more, ale my sme stále blúdili po nejakých dedinách, kolchozoch či sovchozoch..... Až nám jeden prenáramne“unavený“ kolchozník so zjavne „unavenou rečou“ vysvetlili, že to čo hľadáme je tzv. „gniloje more“. Jednoducho močiare zarastené bujnou vegetáciou s mračnami komárov. Preto sme radšej vyhupli na sedadlá a svižným tempom uháňali na juh. Do polnoci sa nám podarilo doraziť až do Fedosie. Pôvodne sme chceli spať len tak na pláži, ale v kempe sme našli lacné ubytovanie v chatkách (okolo 100 Sk/osobu). Napriek pokročilej hodine sme neobišli ani miestnu diskotéku. Trocha nás zaskočil spôsob podávania alkoholu. Pri objednávaní štyroch koňakov sa nás čašníčka sa spýtala: skóľko 100 gram...? a doniesla štyri decové poháre a plný džbán ... Niet divu, že potom niektorí , aby trafili do kempu, prišli až posvetle...
Aká by to bola cesta na Krym, keby sme sa neokúpali v Azovskom mori. Vyparovaním sa stále zmenšuje, preto má veľkú koncentráciu soli. Museli sme sa vrátiť necelých 100 km, ale čistá voda a pláže plné drobných mušličiek stáli za to. Kto chcel, mohol si zajazdiť na koňoch krymských Tatárov, alebo sa len tak opaľovať pri nejakej krave – štvornohej...
Smerom na juh sme stretli len niekoľko turistov z Poľska a Moldavska. Pri obednej zastávke v jednom z malých letovísk nám domáci ponúkli slušné ubytovanie. Všade koberce, kúpelňa s teplou vodou a tak nebolo čo riešiť. Nebol pre nich problém pozháňať suroviny na večeru ktorú sme si objednali. Zatiaľ sme podnikli spoločný výjazd k moru. Marek mal smolu, keď na bočnej ceste nabehol na zabetónovaný kus železa a prerazil pneumatiku. Tesne pred záverečnou dorazil do miestneho pneuservisu, kde mu dobre podgurážený zamestnanec našťastie pneumatiku zalepil.
Na Kryme je čo obdivovať
Asfaltka kľukatiaca sa po pobreží nás viedla cez málo obsadené letoviská. Miestne obchodíky okrem suvenírov ponúkali všetko čo dovolenkár bežne potrebuje. Po tom čo Stráňo kúpil mapu Krymu a brožúrku o miestnych pamätihodnostiach, padlo rozhodnutie že v Jalte povegetíme celé tri dni. Penzión, stojaci priamo pri mori mal na prízemí garáž, kde sa pohodlne zmestili všetky motorky, nad ňou klimatizovaná izba s kompletne vybavenou kuchyňou, sauna. veľká terasa a o poschodie vyššie spálne s kúpeľnou. To všetko za sto dolárov na noc.
Krym to niesu len pláže, ale aj vysoké hory s nádherným výhľadom na more a okolitú prírodu. Cestou z Jalty, ktorá stúpa strmo hore až do výšky 1200 m.n.m., sme na odpočívadlách stretávali turistov so sprievodcami. Občas sme sa priplietli medzi nich s cielom dozvedieť sa niečo zaujímavé. Na vrchole, kde sa dá dostať aj lanovkou od mora, na turistov čakali rôzne atrakcie: fotenie so živým medveďom, v aute plnom výzbroje z 2. svetovej vojny, alebo na ťave. Nás zlákal kaňon s vodopádmi a tak motorky zostali na parkovisku. Veď malá prechádzka nám nemôže uškodiť. Navštívili sme aj skalné mesto vysoko v horách. Vďaka ochote miestneho mladíka sme ale nemuseli šliapať dve hodiny po turistických chodníkoch. Na motorkách nás previedol po poľných cestách až na vrch masívu do ktorého boli vydlabané obydlia prvých obyvateľov poloostrova. Po dvoch dňoch strávených na Jalte sme už patrili medzi vážených hostí. V reštauráciách nám pripravovali jedlá na objednávku a všímať si nás začali aj miestne krásavice. Podľa nás sú tu najkrajšie baby na svete. Z desiatich sa nám páčilo minimálne deväť. Aby nás tak nebolel krk z toho obzerania, radšej sme tretí deň s niekoľkými vyrazili na spoločný výlet po miestnych skvostoch architektúry.
Jalta, Alupka,Sevastopol, Simferopol ,Odesa...
Nič netrvá večne a tak po noci strávenej v reštaurácii, kde nechýbala živá hudba ani dobrá nálada, sme ráno všetko zbalili a vyrazili smer Sevastopol. Pri hľadaní banky v ktorej by nám vymenili peniaze, sme trocha poblúdili. Von z mesta nás nakoniec vyviedol ochotný domorodec. Neúnavný dážď nás prinútil prespať pár kilometrov pred Odesou v miestnom pajzli pre kamiónistov. No ale nekúp to za 80,- Sk na osobu. Odesa je známa svojim vojenským prístavom a Čiernomorskou flotilou. Oficiálne je vstup zakázaný, ale údajne za malý úplatok sa tam dá dostať. My sme si vystačili s prehliadkou osobného prístavu s dlhým mólom, kde stojí jeden z najluxusnejších hotelov Odesa.
Cestou na juh sme sa ubytovali v meste Izmail. Dvojlôžková izba v hoteli stála 180,- Sk, ale dvojka s teplou vodou už 300,- Sk. Zobrali sme aspoň jednu, kde sa všetci postupne osprchovali. Motorky, za malý úplatok zostali cez noc zaparkované priamo na recepcii, lebo vonku sa okolo nich stále niekto motal. Len ráno museli ísť von, lebo o 7 hodine mal prísť majiteľ. Izmail pôsobil ako malé mestečko, ale v skutočnosti má 150 000 obyvateľov. Dokonca tu fungoval aj 6-členný motorkársky klub. Ďalej sme chceli pokračovať cez RENI , kde sa stretávajú hranice troch štátov: Ukrajiny, Moldavska a Rumunska. Celý problém bol v tom, že most cez Dunaj bol na území Moldavska, do ktorého sme pravdaže nemali vybavené víza. Už ukrajinskí colníci nás upozornili, že do Rumunska sa tadial nedostaneme. Napriek tomu sme vyslali dvojčlennú medzinárodnú delegáciu, zloženú z Petka a ukrajinského colníka, ale ani im sa nepodarilo presvedčiť a samozrejme podplatiť moldavských colníkov. Zatiaľ sa k nám pridal jeden Rakušan, ktorý za mesiac prešiel na svojom Transalpe viac ako 10 000 kilometrov po bývalých ruských republikách. Neviem, čo si chcel dokázať, ale cestoval len v „šušťákovej“ súprave s chráničmi na lakťoch a kolenách, jednoducho povedané, bol nejaký divný...
Ako ďalej?
Situácia, v ktorej sme sa ocitli bola skoro neriešiteľná. Našťastie sme všade stretávali ľudí ochotných pomôcť. Miestna kompa nepremávala odvtedy, ako prestal fungovať náš veľký vzor a brat-bývalé ZSSR a prevoz loďou na čierno do Rumunska , by nás vyšiel veľmi draho. Poslednou záchranou zostal „parón“, ktorý mal vyplávať na druhý deň. Povedali nám, že je to loď premávajúca po Dunaji do Russe v Bulharsku, ale ako vyzerá, koľko to bude stáť, a ako dlho to bude trvať nikto nevedel. Pomaly sme sa rozkladali, že prespíme na divoko neďaleko prístavu, keď prišli dvaja členovia miestneho motorkárskeho klubu. Ponúkli nám ubytovanie, a tak sme sa niektorí vybrali k nim na priateľskú návštevu. Večer sa zase ukázala slovanská pohostinnosť a boli sme pozvaní do reštaurácie a ráno na raňajky, a to take, že sme ich nevládali zjesť. Na oplátku sme dali dokopy zopár euráčov, aby za to nakúpili pivo a nejaký „osviežujúci alkoholický nápoj“ pre ostatným členov klubu na ich víkendovú motopárty spojenú s opekaním barana. Dodnes sme v kontakte a mailujeme.
Choď tam, neviem kam...
Cestou na colnicu, sme museli prejsť cez niekoľko ozbrojených kontrol. Tu opäť každý dostal tlačivá, s ktorými absolvoval orientačný beh po budove. Účelom bolo nazbierať čo najviac pečiatok. Nasledoval výsluch: kde ste boli, čo ste tam robili, kde ste spali, atď, atď. Ešte že sme si pamätali ruštinu zo školských lavíc. Pomohli sme aj Rakúšanovi, ktorý sa nás odvtedy držal ako kliešť. Potom sme konečne uvideli našu loď. Bol to tlačný remorkér prepravujúci dva kontajnery s uhlím (dlhé 60 metrov) a tretí, kde naložili niekoľko kamiónov a naše motorky. Platilo sa až v cieli cesty v Russe, ale nikto nám nevedel, respektíve nechcel povedať koľko to bude stáť a ako dlho sa budeme plaviť.. Nakoniec sme na lodi strávili tri dni a tri noci a cena bola dohodnutá za jednu osobu s motorkou 35 euro. V cene bola započítaná aj celodenná strava na celú plavbu plus strava na každý den zadarmo pre prípad času stráveného na lodi navyse. Po dlhých hodinách čakania sme konečne vyplávali. Krajina okolo nás ubiehala závratnou rýchlosťou 6 km/h. Celé tri dni sme len jedli, pili a spali. Aj keď sa to nezdá, ubehlo nám to celkom rýchlo. Všade vládla absolútna pohoda bez stresov a ponorkovej nemoci. Napríklad keď sa po raňajkách Vratko spýtal Jana, či vidí niečo zaujímavé, odpoveď znela: „vidím, nejaký kostol, ale kľudne lež, máš čas si ho prezrieť na obed “. Monotónny zvuk motora v štýle techno nám v hlavach znel ešte celú cestu domov.
Svadba na lodi
Zlatým klincom programu bola posledná noc. Večer nás zavolali do jedálne na rozlúčkovú party. Navzájom sme sa ponúkali s tým čo každý priniesol. Keď nálada začala gradovať, dvojica našich zalúbencov Brano s Marikou sa priznala, že sa chcú zasnúbiť. Vtedy s nami popíjal aj jeden člen posádky, ktorý cez deň riadil loď. Napadlo ho, že na palube ich môže zosobášiť kapitán (ten riadil loď v noci). Nás nebolo treba presviedčať, tak sme im k tomu trocha pomohli...Mladí súhlasili, a tak išiel ku kormidlu, aby kapitán mohol vybaviť všetky formality. Nestihol ani vypísať tlačivá, keď sa odrazu loď zastavila. Vybehli sme von na palubu, pozrieť čo sa deje. Nechceli sme verit ani vlastným očiam: remorkér s uhlím skončil na brehu a naše motorky plávali dolu prúdom. Vraj si len na trocha zdriemol. Trvalo dosť dlho než sa podarilo kontajnery v tme nájsť, pochytať a znova zoradiť, aby sme mohli pokračovať v plavbe. Nezabudlo sa ani na mladomanželov a po vypísaní všetkých formalít sme im do bieleho rána pripíjali na zdravie ,ako sa na riadnej slovenskej svadbe patrí.
Cez Rumunsko domov
Po vylodení v Russe sme si to namierili rovno na Bukurešť. Cestou domov sme nemohli obísť jeden z najkrajších úsekov v Transylvánskych Alpách. Kvalitná asfaltka pekne stúpa nahor k veľkej priehrade, kde sme v miestnom kempe stravili poslednú noc našej výpravy . Ráno sme sa vydali na záverečnú etapu výpravy a nádhernými serpentínami sme sa dostali až do nadmorskej výšky 2450 m, kde sa prechádza cez tunel na druhú stranu strmých hôr. Tu sa každý rád zastaví pri plese odkiaľ je nádherný výhľad do údolia. Zišli sme z hor a vyrazili smerom k hraniciam . V Nadlaku, co je hraničné mesto s početnou slovenskou komunitou sme sa ako mnohokrát predtým zastavili u našich priateľov v slovenskej kolibe na obed. Po riadnom občerstvení sme sa vydali naprieč rovinatým Maďarskom na záverecne kilometre našej výpravy. Domov sme dorazili už potme, ale bez nehody a plný zážitkov. |
|
« Předchozí stránka
|
|
