Malé saharské dobrodružstvo – Tunis 2006

Viktor s Paľom dorábajú hliníkové kufre a v piatok ráno vyrážame cez Alpy do talianskej Vicenze, kde prespávame a v sobotu prášime na trajekt. Kapro s Gažkom už tradične cestujú dobrodružne a čekujú sa pár minút pred odjazdom vzhľadom na servis motorky, ktorý si naplánovali urobiť po ceste. Klasik s miernou dávkou životného elánu by povedal, ale ja som len úplne normálny cvok, jediné čo ma baví je ktm...
Ak má niekto pochybnosti, áno, aj mne sa tie motorky páčia. Tam dole... sú totiž nenahraditeľné . Je vysoko pravdepodobné, že väčšie dobrodružstvo človek zažije kúpením leteckého zájazdu all inclusive priamo na tuniskú pláž, ale na toto si naša partia kafériderov zatiaľ netrúfla a preto sme zvolili motocykle.

Sedíme v jedálni na trajekte a stimulujeme náš metabolizmus. Moja kamera, ktorú si pokladám na zem pár metrov od nášho stola a pripájam ju na sieť nabiť, rýchlo mení majiteľa. Je ním asi 15 ročný mladík ako inak arabského pôvodu. Jeho úmysel odcudziť mi moj legálne nadobudnutý majetok badám v poslednej chvíli, keď pridáva aj nabíjačku a so stoickým pokojom natáča káblik do kruhu a pozerá na mňa. Vrieskam po slovensky a beriem si svoje veci naspäť. Vraj chcel všetko odovzdať na recepciu, pretože to tu niekto zabudol. Dávame si pár pív, whisky a zaspávam na železnej poličke a chalani na zemi. Každú chvíľu niekto otvorí dvere situované pol metra od mojej hlavy a vháňa dnu ostrý nápor vzduchu priamo z paluby.

Po krátkej colnej kontrole, ktorú nezažijete ani v Rusku sme vypustení von a zlietame sa na prvej pumpe tankovať lacný benzín. Stojím za autom so štyrmi arabmi a čakám. Arab dotankoval, zaraďuje rýchlosť a moju motorku na stojane mi nárazom posúva o pol metra dozadu. Nerozumiem či to je na pozdrav alebo v živote nesedel v aute, akože vôbec tomu nerozumiem a pozerám na mierne prihnutý ráfik. Zase vrieskam po slovensky a idem to riešiť ale nie je s kým. Arabi sedia v aute a nechcú vyjsť. Beriem ich zbabelosť ako športový výkon a ukazujem im nech mi uvoľnia stojan. Tankujeme doplna a vyrážame.
Kapra s Gažkom vietor zavial písať veľké saharské donbrodružstvo. Viktor ide prvý a veľmi správne nás naviguje na diaľnicu. Berieme si diaľničné lístky a sme vo vytržení. Vôbec nechápeme prečo po kilometri schádzame tým zrázom dole cez pole až kým nenájdeme poľnú cestu. Doma mám nezaplatený lístok a obsluhu trápi nezodpovedaná otázka, kde zmizli tí traja motorkári čo nezaplatili. Cesta nás zaviedla až ku krásnemu stromoradiu, kde skláňame naše hlavy a rozbaľujeme drahé expedičné stany. Starý benzínový varič si spieva dávnu vojenskú pochodovú pieseň a zaspávame v očakávaní ďalšieho dňa.

Hneď ráno Viktor mení v miestnom pneuservise pneu a do štuplov si necháva strčiť samozrejme aj duše. Nie je ťažké uhádnuť, že domáci fachman preráža ventil, po montáži kolesa zisťujeme, že je prázdne a duša v ťahu. Toto je veľmi výhodná situácia, pretože Viktor tým pádom nesie už len jednu náhradnú dušu dopredu a má menej nákladu, pričom je nepravdepodobné, že by v Tunise mohol dostať defekt.
Dávame menší brod, pokračujeme v poznávacom zájazde po severnom pobreží a pomaly sa presúvame cez zachovalé rímske ruiny Bulla Regia smerom na juh. Kamenné mesto určite v lete pôsobí ako rozhorúčená platňa. Je jasné, prečo tu starorimania budovali aj podzemné paláce. V nadzemných častiach svojich budov by boli asi ťažko prežili a tak čas leta trávili hlboko v chlade pod zemou. Keď sa ale ochladilo, vychádzali do bytov hore. História krajiny sa píše ešte niekedy v praveku, dôkazom čoho sú zachované jaskynné kresby nachádzajúce sa v Južnom Tunisku. Už vo 4. tisícročí p.n.l. prebiehalo osídľovanie územia berbermi. Príchodom kráľovnej Dido, okolo roku 814 p.n.l. datujeme založenie nového mesta, Kartága. Obdobie v rokoch 264-241 p.n.l. je známe ako prvá púnska vojna, v rokoch 216-201 p.n.l. prebiehala druhá púnska vojna. Kartáginci mali v Hannibalovi Barcasovi jedného z najväčších vojenských géniov všetkých dôb. Hannibal prisahal Rímanom pomstu a strach, ktorý v nich vyvolával sa usadil v ich mysliach tak hlboko, že pokrik „Hannibal ad portas“ (Hannibal pri bránach) strašil rímske deti po celé generácie. Koniec púnskeho Kartága bol zapäčatený treťou púnskou vojnou, ktorá sa konala v rokoch 149-146 p.n.l. Vyvrcholením vojny bolo vytvorenie rímskej provincie Afrika. V roku 534 sa v krajine prejavuje nadvláda Byzantskej ríše, no už v roku 648 arabské vojsko dobýva Tunis. Z novodobej histórie stojí za zmienku, že sa Tunisko v polovici 19. storočia v európskych bankách zadĺžilo natoľko, že to poslúžilo Francúzsku ako zámienka k tomu, aby v roku 1881 prevzalo kontrolu nad krajinou. Roku 1956 Tunisko získalo nezávislosť.
Voda z vodovodu v mestách je chlórovaná a bežne pitná, napriek tomu môže jej spotreba, hlavne v období privykania si organizmu, spôsobiť žalúdočné ťažkosti. Pitná voda mimo väčších miest nie je sterilizovaná a mala by sa pred priamou spotrebou prevariť. Mäso a pokrmy z mäsa je potrebné dobre prevariť a servírovať za horúca. Mali by ste predísť konzumácii surových šalátov s majonézou. Zelenina by sa mala uvariť a ovocie ošúpať. Výskyt hepatitídy A, hepatitída E je endemická. Toto sú bežne uvázané doporučenia, ktoré sme chválabohu nedodržovali, a tým pádom sme neboli ani hladní ani smädní.
Zastavujeme pri miestnom prameni vody, zhadzujeme zo seba šaty a oddávame sa pôžitku z kúpania a noblesu z týchto kúpeľov zachytávame fotoaparátom. Lámanou arabštinou sa snažím s miestnymi prehodiť pár slov. Z prameňa naberáme vodu do bandasiek a pokračujeme v dovolenke.
Prichádzame k stolovej hore Jugurta a ideme na turistiku. Viktor stráži bajky a za dve hodiny sme hore. Po príchode zisťujeme, že z druhej strany tam vedie asfaltka, kde už čakajú všadeprítomné turistické džípy. Pri ceste dole som unavený, zúfalý a mám pocit, že som tu za trest. Našťastie moje cesty sa križujú s chlapcom na somárovi a po dohode sa štverám na toto zviera, zdomácnené už za prvej dynastie egyptských kráľov. Dole prichádzam vyčerpaný na smrť.
Je večer, variče zohrievajú vodu a chystáme sa na spánok. Viktor svieti baterkou na hodinky a ja mu dávam otázku prečo. Vraj má fosforeskujúce hodinky a celú noc vidí koľko je hodín. Vôbec tomu nerozumiem načo, tak mi hovorí, že, aby mi ráno o tretej povedal, koľko je hodín. Myslím si niečo o bláznoch a zaspávam. V noci sa budím v príšernom stave. Mám horúčku niečo pod 40 a rozmýšľam prečo. Pohotovosť na Kramároch je ďaleko, tak si dávam dva paraleny, rozprávam sa s Viktorom a medzirečou sa pýtam koľko je hodín. Tri. Zvláštna zhoda náhod. Ďalej to neriešim a zaspávam nad ránom s diagnózou úpal.

Prechádzame cez nádhernú oázu pri Tamerze, ďalej k vodopádom, kde sa kúpeme a pokračujeme cez soľné jazero Chott al Jerid. Najväčšie soľné jazero Tuniska má rozlohu 5 000 km2 a leží 23 metrov pod hladinou mora. Je tak najnižším bodom krajiny.Na západe a juhu je ohraničené piesočnatými dunami ergu. Na severozápade je zhluk krásnych oáz okolo Nefty a Tozeuru, na juhovýchode okolo Kebili. Z Kebili pokračuje do Kriz hlavná asfaltová cesta cez jazero. Cestou cez jazero nás prekvapila fatamorgána, v tejto krajine je to bežný jav. Nachádzajú sa tu aj krásne púštne ruže, ktoré vznikajú z oxidu kremíka a chloridu sodného.
Viktor dostáva defekt, tak motorku dávame naprieč chodníkom, podopierame rám a dávame dole zadné kolo. Najprv sa pokúšame použiť antipich, ale nedarí sa. Odchádzam s Viktorom a kolesom do najbližšej obce s pneuservisom. Dôležitá chyba bola tá, že zalepenú dušu si Viktor necháva znova namontovať do kolesa. Po 20 tich kilometroch je kolo prázdne a opakujeme pre nás tento zábavný proces. Tentokrát dávame inú dušu. Miestni šarvanci sa do mňa navážajú a kričia kabri kabri. Tak robím krátke 20-metrové kabri.
Prichádzame do Douz a ocitáme sa prvýkrát v kempe, ktorý prináša výrazné výhody do nášho doteraz voľného kempovania. Možnosť platby za postavenie stanov, nutnosť vyššej opatrnosti před krádežami, chrápanie okolospiacich v stanoch, ale hlavná a skutočná výhoda je v dostupnosti piva.

Ráno odchádzame skúsiť prejsť cez púšť do Ksar Ghilane. Hádžeme sa v piesku ako malé deti na pláži. Po pár kilometroch zisťujeme, že je to ťažko realizovateľná zákazka a radšej ju prenechávame iným. Je chlapské aj prehrať. Vraciame sa do kempu, zničení vyhrabávaním motoriek a na druhý deň vyrážame ďalej po šotoline. Prichádzame do malej beduínskej osady, kde sme pozvaný na čaj a kafe. Vzhľadom na priveľký luxus v miestnej chatrči sme správne zvolili toto pozvanie odmietnuť. Chvíľu sa hrám s miestnym asi 3 ročným chlapcom a odchádzame do Ksar Ghilane. Práve dnes sa na tomto úseku ide jedna etapa slávnej tuniskej rally, druhej najväčšej po Dakare.
Vzadu počujem hukot motorov a predbieha ma štvorkolkár s číslom 106 a kýva mi na pozdrav. Za ním ide v stupačkách jazdec na LC4. Odzdravujem na pozdrav a dávam plný, preraďujem na tri a pri rýchlosti riadne cez 100 vidím pretekárov v zrkadle v kúdole prachu. Po chvíli si uvedomujem svoje infantilné chovanie a spomaľujem na 80 a púšťam ich a kývam. Jazdiť rally od rána do večera niekoľko dní za sebou je určite veľmi náročné a vyčerpávajúce a chalani idú tak, aby to prešli. Každopádne autá jazdia tak, že za nimi sa neudržím ani kilometer.
Po Paľovom vyhlásení, že Viktor zmenil kurz vzhľadom na obtiažnosť cesty sa rozhodujeme ísť späť. Ako poznám Viktora, zmena kurzu bez predchádzajúcej dohody je neprípustná, ale Paľo tvrdí, že určite ho videl ako sa otáča a ide naspať. Vraciame sa 30km na rázcestie, ale nikde ho nenachádzame. Voláme mu a zisťujeme, že ide podľa plánu na juh do Ksar Ghilane.
Cestou sa zastavujeme v Marethe, kde je vojenské múzeum. Tu bolo zajatých takmer 200 000 Nemcov pri poslednej veľkej bitke v afrike. Tu skončilo úspešné a vzhľadom na ignoráciu Hitlera při žiadostiach o pomoc aj geniálne Rommelovo ťaženie. V tomto období Rommel ťažko chorý sa už doliečoval pár mesiacov v Rakúsku. Afrika Korps sa stiahli na Sicilíu a na rozdiel od Hitlera, Churchill pochopil dôležitosť severnej afriky. Rommel bol síce povýšený počas bojov na poľného maršala, ale domov manželke napísal: Bol by som radšej, keby mi dal ešte jednu divíziu. Napriek tomu, že Rommel uštedril obdivuhodný úder americkým vojskám v priesmyku Kasserine, jeho zvyšné sily boli vtiahnuté do Hitlerovho zbytočného úsilia udržať si v Tunisku oporný bod. Táto snaha zobrala mnohokrát viac vojska ako aby Rommel potreboval, aby sa zmocnil Afriky a Stredného východu.
Tu sa stretávame s Viktorom, ktorého doterajšia trajektória pohybu je neznáma. Vieme len to, že spal niekde v kopcoch s miestnymi berbermi v hlbinných dierach. Cestou na sever ukazujem chalanom v GPS jeden zaujímavo vyzerajúci trek. Je to cesta cez hory. Z okresky sa ide šotolinou a pokračujeme horskou cestičkou s nádhernými zákrutami, miestami okorenenými strmými zrázmi. Stretávame Nemca na džípe, ktorý sa vracia a opisuje nám úsek, kde to už nešlo. Viktor zadrháva bočným kufrom a hádže sa na zem. V tomto tažkom teréne to ide pomaly a keďže sa deň blíži ku koncu hľadáme príhodné miesto na stan.

Ráno sa zobúdzam skôr, rozbaľujem statív a fotím nádherný východ slnka. Dávame raňajky a kávu a po pár kilometroch prichádzame k úseku, kde končia stopy nemeckého džípu. Ideme ďalej, prechádzame strmo dole k vyschnutému korytu riečky a potom stupák hore. Zastavujem dole a odbaľujem motorku. Ťažký topcase, tankvak a vak vynášam hore a spomínam si na ženy, ktoré som videl v Matmate, ktoré niekoľko kilometrov nosili do strmého stúpania na chrbáte vodu. V najťažšom úseku motorky pretláčame a hore nabaľujem všetko zase na motorku a dávame si pauzu.
Na hrebeni hôr v diaľke vidíme motorky. Je to Švajčiar a dvaja Nemci na LC8. Švajčiar zarezáva v tom najťažšom teréne a motka ide do kameňov ako nôž do masla. Je hore a druhý ide rovnakým tempom za ním. V najťažšom úseku to neudrží a od alukufra vyletujú iskry po strete s kameňmi po páde. Tretí jazdec si necháva malý rozostup a zostáva stáť v strmáku. Tlačíme ich hore a tam riešime čo ďalej. Pár metrov idem na pešo a Viktor hore na Pegase. Nemec ide hore a zase to hádže o zem. Prichádzam až hore a vidím cestu po vrstevnici. Je vhodná tak na pešo, alebo so somárom. Do úvahy pripadá ešte horský bike. Vraciame sa späť. Nemci chcú ísť ďalej. Tento prechod sa volá Biadapass. Sme totálne vyčerpaní, praží slnko, v tieni je 40 a nemáme vodu. Hovorím chalanom, že idem miestnym pre vodu. Líhajú si pod palmy do chládku, beriem bandasky a idem pol hodinku do kopca do miestnej osady. Prichádzam a vítajú ma miestne psy. Po chvíli vychádzajú domáci a pýtam si vodu. Prelievajú mi z bandasiek životodárnu tekutinu a som spokojný. Chcem sa im odvďačiť a dávam im dva dináre. Poďakujú a idem naspať. Pomaly balíme motorky a jeden z osady sa prichádza na nás pozrieť. Napadá ma, že sa ho spýtam, kde je prameň tej vody. Určite musia chodiť pre to riadne ďaleko, lebo nič sme tu nevideli. Ukazuje mi na zelenú bačorinu pár metrov od nás, v ktorej plávajú žubrienky. Pochopil som, že som urobil životný kšeft a dúfam, že sa dostaneme do večera k nejakému normálnemu prameňu a zelenú vodu vynecháme z pitného režimu. Na ďalšej ceste sa znova rozdeľujeme. Ja s Paľom ideme k moru za chalanmi a Viktor mieni spať v horách. Tentokrát mu nepomáhajú ani vyhrážky, že nám po príchode domov kúpi týždňový zájazd do Bibione, teda trest, ktorý sa dáva len za tie najvyššie hrdelné zločiny.
Roku 670 n.l. bol na križovatke ciest karaván založený KAIROUAN, ktorého názov bol odvodený od slova „karavána“. O tomto posvätnom mieste, štvrtom svätom meste moslimov, sa hovorí, že kto ho navštívi sedemkrát, je to, akoby vykonal púť do Mekky. Kairouan je aj mesto kobercov a práve tu kupujem darček z ciest pre moju milovanú.
V kempe stretávame snáď všetkých, ktorých sme stretli po cestách-necestách. Rozoberáme zážitky a nechce sa nám domov. Zisťujeme, že chalani s ich zlomeninami prešli cez Biadapass, ktorý nás aj ďalších zastavil. Po porovnaní GPS trekov sa ukazuje, že išli z druhej strany, ktorá vraj bola o niečo ľahšia a pre ďalších záujemcov o tento úsek vraj jediná schodná. Napriek tomu klobúk dole.

Moje E09 sú úplne zošľahané a nerád jazdím na plátne. Na spiatočnej ceste všetci volíme diaľnicu aj napriek Viktorovmu varovaniu, že nás postihol syndróm, ktorému nevie odolať 95% motorkárov, nazvaný „už chcem byť doma“. Maximálku vzhľadom na stav prednej pneu si stanovujem na 100km/hod. Kapro s Gažkom a Poliakom Danielom sa odpájajú a ja ťahám s dominátorom. V prípade úplného zničenia pneu mi Kapro ponúka pomoc, vraj po príchode domov naloží pneu čo má doma v garáži a dovezie mi ju. Ideme len s tankovacími prestávkami a pred Alpami obliekame na seba čo máme. Je polnoc a teplota niečo nad nulou a nevyzerá, že by sa oteplilo. O tretej ráno sme pred Grazom a smerová tabuľa obchádzka nám dáva dobré vyhliadky na absolvovanie krásnej alpskej cestičky cez dedinku Koflach. Oddýchnutí si vychutnávame serpentíny, občasnú miernu hmlu a kolónu áut. Tu zostáva spať Gažko s Danielom a Kapro je už doma. Obchádzka má 40km a ja s Paľom pokračujem ďalej po diaľnici až domov. Viktor sa o tomto čase pravdepodobne prehadzuje z ľavej strany na pravú v študentskom internáte vo Vicenze. Ráno sme o šiestej pred hraničným prechodom Berg a Paľovi zdochýňa Dominátor pre nedostatok benzínu. Všetky pumpy po ceste posledných 100km boli zavreté a tak varanovi odpájam hadičku z nádrže a robím mu odber krvi. O pol siedmej ráno som doma, vybaľujem veci, dávam raňajky a vraciam sa do reality. Nedarí sa tak idem radšej spať nechápavo kde to som.

Prosím uznanie za statočnosť. Zlomená tíbia – 5 týždňov v gypse. Túto smsku dostávam od Kapra a neskôr sa dozvedám, že Gažko si dole v Tunise zlomil dve rebrá.
Zážitok z tohto výletu bol silný a pozitívny. Napriek tomu to so mnou vyzerá zle. Asi budem musieť k varanovi prikúpiť ešte jednu motorku na ťažké trate a púšť. Viktor sa rozhodol ignorovať realitu ďalej a týždeň po príchode domov vyráža na jeho obľúbenú Ukrainu. Svojho času sme do diplomovky na škole pridávali vetu, kto to dočítal až sem, má u mňa fľašu vína. Verím, že sa niekto nájde, koho to zaujalo.
Najazdili sme asi 4500km, denne priemerne 150 km a náklady na osobu boli asi 30 000 Sk bez nákladov na prípravu motorky.
Prajem veľa šťastných kilometrov a príjemné zážitky!