| |
|
Cesta na východ
Text: Petko
Foto: Petko
Tak ako pominulé roky i tento rok sme si to opäť namierili na východ. Tentokrát sme sa dostali zase o kúsok ďalej a to do krajín, o ktorých sa vraví s prívlastkom nebezpečné. Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán , Turecko, to sú krajiny, kde sa stretáva kresťanská a islamská kultúra. Do tejto národnostne veľmi pestrej oblasti, geograficky patriacej do Zakaukazka, ktorá sa rozprestiera na južnej strane Kaukazu, patria prevažne bývalé sovietske republiky.
Po niekoľkomesačnom plánovaní, nevyhnutných prípravach spojených s vybavením potrebných víz a trajektu nadišla sobota 24.júna a plánovaná cesta sa stala skutočnosťou. Cez Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko smerujeme do ukrajinského prístavu Iljičevsk, odkiaľ vyplávame naprieč Čiernym morom do gruzínskeho Poti. Nakoľko odjazd lode je až v utorok a netlačí nás časová tieseň, zastavujeme sa cestou v moldavskej Cricove. Tu si nenechávame újsť prehliadku najväčších vinných pivníc sveta, ktoré ukrývajú milióny zaprašených fliaš vzácneho moku. Zvláštnosťou je, že ich dĺžka dosahuje 120km a pohybuje sa v nich výhradne autom. Túto spleť vyhĺbených tunelov a štôlní lemujú sudy naplnené vínom a ulice tohto podzemného mesta nesú názvy tých najlepších odrodových vín. Po trojdňovej plavbe, ktorú nám mnohokrát spríjemňovali sprievody delfínov dorážame ku gruzínskym brehom.
Vyloďovanie začína v neskorých nočných hodinách a nakoľko vonku vládne nepriaznivé počasie zotrvávame v podpalubí. O tretej hodine rannej vychádzame po klzkej rampe do náručia colných orgánov a prichádza prvé gruzínske rozčarovanie. Najprv platíme 25 dolárov za použitie výjazdovej rampy a teraz zase 50 za vstupné papiere. Po dlhej noci strávenej v prístave konečne prichádzame do mesta. Ošarpané domy, strechy z vlnitého plechu, blato vôbec nenapĺňajú naše predstavy o záhrade Kaukazu. Na miestnom ľudmi zaplnenom trhovisku zamieňame na gruzínske lari. Hneď po príjazde sme sa stali stredobodom pozornosti, pričom sa nestačíme brániť otázkam zvedavých ľudí. Prekvapujú nás znalosťami o Slovensku, poznajú Bratislavu, Tatry, Spartak Trnava. Stále však spomínajú Raču a akýsi film. Až neskôr sa dozvedáme o existencii vinárskej oblasti s rovnakým menom a taktiež o priateľstve slovenských a gruzínskych vinohradníkov bol nakrútený film (1977). Gruzínci sú hrdým kaukazským národom povestným so svojou bezhraničnou pohostinnosťou, ktorí nevynechajú ani najmenšiu príležitosť zasvätiť nás do ich života. Vymaňujeme sa z obklúčenia zvedavých ľudí a smerujeme do vnútrozemia. Z hlavnej cesty smerujúcej na Khuathaisi, odbočujeme na žltú a cesta sa zrazu mení na tankodrom. Blato, kaluže a popri ceste voľne pobehujúce prasce vzbudzujú dojem stredoveku. Až rútiaca sa stará Volga, doširoka roztrekujúca hlboké kaluže nás prebúdza z tohto sna. Stúpame do hôr a zlovestné sivé mraky visiace nad našimi hlavami signalizujú blížiaci sa dážď. Začína pršať a oplieskaný starý hostinec popri ceste sa nám stáva spoľahlivým úkrytom. Prišiel čas na niečo pod zub. Vyberáme slané tvarohové placky nazývané chačapuri. Nad rozloženou mapou, pýtame sa kadiaľ ďalej. Tá cesta vraj ďalej už nie je cestou a keď predsa len chceme pokračovať, či máme so sebou zbrane. Tam hore v lesoch, je vraj veľa medveďov. Váhame, či sa nevrátiť, ale hlad po dobrodružstve a veľká strata času nám vraví pokračovať. V strmých lesoch nad mestečkom Baghdady trápime seba a motorky v mazľavom blate. V hlbokých kalužiach mnohokrát zapadávame povyše stupačiek. Absolvujeme niekoľko menších pádov a však pneu Continental TKC 80 si spoľahlivo odvádzajú svoju prácu. Bez ich pomoci by sme boli v týchto podmienkach stratení. Brodíme horské potoky, obchádzame veľké spadnuté balvany a cesta sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení na horský chodník. Nad hranicou lesa sa nám odkrývajú zasnežené končiare z hmly vystupujúcich hôr. Navigačný systém uvádza nadmorskú výšku 2500 metrov nad morom. Stmieva sa a nadišiel čas poobhliadnuť sa po nocľahu v končinách, kde medvede dávajú dobrú noc. Na protiľahlom kopci vidieť nejasné rysy salaša a traverzom po okolitých grúňoch mierime k nemu. Po celodennej jazde v daždi v náročných podmienkach, nocujeme v kolibe vo výške cez 2000m. Pohostninní pastieri nás sýtia čerstvým syrom, chlebom a zahrievajú čačou (domáca pálenka). Po niekoľkých pohároch čače prekračujeme jazykovú barieru a nastáva posunková rozprava. V noci vybehujú niektorí z nás von a cítia potrebu “hlasno zarevať „ . Z čoho majú najväčšiu radosť štvornohí psí strážcovia, ktorí sa nemožu dočkat okamihu, kto prinesie ďalší prídel „čerstvej stravy“. Na druhý deň brázdime horské cesty v hmle, v ktorej nie je vidieť na päť krokov. V rozbahnených úsekoch zosadáme a jeden druhému pomáhame tlačiť do hustého bahna zapadnuté stroje. V pásme lesa sa dostávame na šotolinový povrch. Z opačnej strany obchádzame závoru národného parku a ocitáme sa v mestečku Abastumani. Hotely s rozbitými oknami a polámaným zábradlím, opadaná omietka, to všetko napovedá o zašlej sláve horského strediska. Katastrofálnou cestou míňame mesto a vychádzame z doliny. Prechádzame malebným údolím pozdĺž rieky Mtvkari. Tá tu vytvorila divoký skalný kaňon dlhý niekoľko desiatok kilometrov. Cestou vytesanou do skál ponad dravú rieku prichádzame do Vardzie. Rozsiahly komplex tohto skalného mesta už z diaľky pútal našu pozornosť. Toto stredoveké mesto pozostáva z množstva podzemných priestorov, ktoré boli vyhĺbené do skalného bloku vysoko nad riekou . Istý čas slúžilo ako pevnosť proti turkom a neskôr bolo prebudované na kláštorný komplex, ktorý je obývaný až dodnes. Uháňame dvadsaťkilometrovou rýchlosťou po mokrej rozbitej ceste smerom ku arménskym hraniciam. Je podvečer, prší a v meste Achalkalaki nachádzame nocľah. Skoro ráno pokračujeme cestou pripomíňajúcou družstevný dvor počas repnej kampane. V polorozpodnatých dedinách stále rovnaký obraz: blato, neporiadok, kocky suchého kravského hnoja. Ten tu slúži ako vzácne palivo na zimu. Pri prechádzaní hlbokým bahnom máme pocit, ze ľudia tu žijúci spávajú v gumákoch... Stará búda a závora uprostred ničoho nám signalizujú prítomnosť štátnej hranice.
Prejazd do Arménska je cestou do iného sveta. Kvalitný asfaltový povrch, krajšie domy, svedčia o evidentne vyšej životnej úrovni tejto krajiny. Arménsko má extrémne hornatý povrch s priemernou nadmorskou výškou 1800 metrov nad morom. Pod najvyššou horou Arménska Aragac smerujeme do hlavného mesta Jerevan. Nad mestom sa týči biblická hora Ararat, na ktorú sa už mnoho rokov nemôže dostať žiadny Armén. Táto posvätná hora Arménska leží na území Turecka, ktoré zo sympatie s Azerbajdžanom rovnako ako on, uzavrelo svoju susediacu hranicu. Skôr ako dorazíme do Jerevanu odbočujeme do mesta Ečmiadzin akéhosi „Ríma“ Arménska. Ečmiadzin je sídlom najvyššieho predstaviteľa Armenskej cirkvi a medzi najväčšie tunajšie zaujímavosti patrí katedrála z roku 303. V centre Jerevanu nás zastihla obrovká prietrž mračien. Nezostalo nám nič iné, ako sa ubytovať v novootvorenom hoteli Ritz, z ktorého luxusu a ľudových cien sme boli príjemne prekvapení. Ďalšou našou zastávkou je jazero Sevan, ktoré je najväčším jazerom v Zakaukazsku a jedným z najväčších vysokopoložených jazier na svete(1750 metrov nad morom). Na jeho brehoch sa nachádza niekoľko starobylých chrámov, z ktorých najznámejší je Sevanský kláštor z roku 874 stojaci na skalnatom polostrove. Počasie je ku nám opäť nemilosrdné a navliekame nepremokavé kombinézy. Opäť mierime ku hraniciam s Gruzínskom. Prechádzame neďaleko mesta Spitak, epicentra katastrofálneho zemetrasenia v roku 1988. Cesta sa vinie nádherným kaňonovitýmm údolím, na ktorého dne je položené industriálne mesto Alaverdi s obrovskou fabrikou. Odbočujeme z hlavnej cesty a serpentínami stúpame na vrch kaňonu ku kláštoru Haghapat. Kláštor z 10 storočia, je zapustený nad údolím a patrí medzi lokality zapísané do kultúrneho dedičstva Unesca. Po niekoľkých kilometroch sa už ocitáme na hraniciach. Po vybavení colných formalít smerujeme do Tbilisy. Nocujeme v hoteli na predmestí hlavného mesta. Na druhý deň ukrajujeme kilometre 208 kilometrov dlhej Georgian military highway. Zastavujeme pri priehrade na rieke Aragvi s neuveriteľne tyrkysovou vodou, na ktorej okraji sa vyníma pevnosť Ananuri. Kvalita cesty klesá so stúpajúcou nadmorskou výškou. Šplháme do 2400 metrov vysokého horského priesmyku. V hustej hmle a daždi sme ukrátení o nádherné vyhliadky na čarokrásny hrebeň Veľkého Kaukazu. Po prejazde sedlom prestáva pršať a pozvoľna zostupujeme nekonečnými serpentínami do širokej ľadovcovej doliny. Prichádzame do mestečka Kazbegi v nadmorskej výške 1800m , za ktorým je už ruská hranica a 50 kilometrov vzdialený Vladikavkaz. Nad mestom sa týči cieľ mnohých horolezeckých výprav hora Kazbeg (5047m). Pre nepriazeň počasia nemáme však šťastie horu vidieť. Po kamenistej horskej ceste pripomíňajúcej vyschlé riečne koryto, stúpame do hôr a snažíme sa nájsť dvojicu kostolíkov známu zo všetkych záberov z tejto oblasti. Avšak pre prevaľujúcu sa hustú hmlu blúdime v lese a nakoniec bezvýsledne sa vraciame späť. Cestou naspäť po military highway hľadáme ubytovanie. To sa nám darí nájsť až v Tbilisi, kam prichádzame v neskorých nočných hodinách. Ráno absolvujeme jeho krátku prehliadku. V centre dominuje rieka Mtkvari, okolo ktorej sa tiahnu kľudné uličky starého mesta. Nad ním sa týči stará pevnosť a obrovská socha matky Gruzínska. Tbilisi bolo poslednou významnou zastávkou našej cesty po Gruzínsku. Vychádzame z mesta a po ceste M5 smerujeme na 200 kilometrov vzdialené hranice s Azerbajdžanom.
Hraničný prechod v Lagodekhi máme už od vstupu do Gruzínska určený v sprievodných papieroch. Na hraniciach sa zaraďujeme do nekonečnej kolóny stojacich áut. Skôr však ako sa dostávame k samotnej colnej kontrole, dávame úplatok. Ten je potrebný kvôli našej akceptácii tunajšími colnými orgánmi. Po obligátnej colnej kontrole, pri ktorej si policajt s menšími, či väčšími problémami odkreslí naše mená z pasov, sa konečne dvíha závora. Na Azerbajdžanskej strane hraníc všetko prebieha hladko a s úsmevom. Problém nastáva potom, ako colník natrafí v pase na stranu s arménskym vízom. Nasleduje krátky výsluch a kompletná kontrola batožiny. Azerbajdžan ako bývalá sovietska republika, získala svoju nezávislosť v roku 1991. Územné spory a náboženské nezhody vyústili do niekoľkých vojen. Ohniskom nepokojov je stále Arménmi obývaný Náhorný Karabach. Vzájomnú nevraživosť medzi oboma krajinami sme mohli pocítiť z úst ľudí počas plavby ako i neskôr v Arménsku. Cesta sa kľukatí zeleným údolím. Stáda pasúcich sa oviec popri nej, či prvky architektúry nás upozorňujú, že sme prekročili prah islamskej krajiny. Je podvečer, stmieva sa a na rad prichádza hľadanie nocľahu. Ešte skôr, ako ho nachádzame v blízkosti vojenskej strelnice, kupujeme niečo pod zub pre osem hladných krkov. Po skorom rannom budíčku prichádzame do Sheki. V meste sa nachádza niekoľko bánk, takže s výmenou peňazí na azerbajdžanské manáty nie je problém. Kontrolka stavu paliva signalizuje potrebu tankovania. Moderná čerpacia stanica s bufetom naznačujú, že krajina disponuje bohatými zásobami čierneho zlata. Na každej križovatke, či inom dobre viditeľnom mieste, z obrovských bilboardov na nás pozerajú tváre prezidenta Alijeva a jeho syna. Ľudia ho chvália, ale z ich reči máme pocit, že asi musia. S pribúdajúcimi kilometrami krajina mení svoju tvár. Vyprahlé sprašové kopce ostro kontrastujú so zelenými oázami granátových jabĺk, fíg, či iných druhov subtropického ovocia. Cesta sa dvíha a zákruty s kvalitným povrchom sú pre nás po dlhom čase lahôdkou. Na vrchole parkujeme a pred namí sa roztvára prekrásna slnkom zliata pestrofarebná krajina. Naším cieľom je hlavné mesto. Baku sa nachádza na Abšerónskom poloostrove v Kaspickom mori. Je významným priemyselným, vedeckým a kultúrnym centrom krajiny. Podvečer dorážame ku brehom Kaspiku. Rozsiahle pláže a ku nim patriace rekreačné zariadenia však zívajú prázdnotou. Už týždeň fúka silný cyklón, ktorý odradil mnohých dovolenkárov. Ubytovávame sa v chatkách priamo na pláži. Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Aj keď vietor neustal, nenechávame si premrhať šancu okúpať sa v mori . Hádžeme sa do jeho dvojmetrových vĺn. Príjemne schladení, balíme kufre a vydávame sa na prehliadku mesta. Predierame sa zaplneným centrom. Moderné hotely, bary, diskotéky sa stávajú strediskom stretnutí ropných magnátov. Luxusné naleštené limuzíny svedčia o majetnosti ich vlastníkov. Vzbudzujeme pozornosť a o malú chvíľu nám už robia spločnosť mladíci na malých yamahách. Obdarúvavame ich niekoľkými suvenírmi, za čo sú nám oddanými sprievodcami. Ukazujú nám staré mesto, bazár, nábrežie. Nakoniec nás vyprevádzajú von z mesta. Apokalyptická scenéria jeho periférie nám vyráža dych. Čierny les hrdzavejúcich ťažných veží sa tiahne od obzoru k obzoru popri Kaspiku. Opúšťame Baku a pobrežím sa vydávame na juh. Neďaleko na brehu sa hemžia ľudia. Budujú obrovskú vrtnú plošinu, ktorá sa o niekoľko rokov stane zhmotneným ropným snom obyvateľov tejto krajiny. Odbočujeme z asfaltky a prašnou cestou smerujeme do kopcov. Náš cieľ je na vrchole stolovej hory. Cestu nahor lemujú obrovské balvany. Mnohotonové kamenné bloky padali vplyvom erózie zo stien náhornej plošiny. Práve tu v Gobustane sa nachádzajú neolitické kresby, ktoré uchvacujú odborníkov z celého sveta. Vyobrazenia postáv ľudí, zvierat, vtákov sú na skalných blokoch alebo v jaskyniach. Ich vek sa odhaduje na 12 tisíc rokov. O kus ďalej opäť brázdime kamenisté cesty neďalekých hôr. Tentokrát pútajú našu pozornosť bahenné sopky. Krajina pripomína mars. Bahno tečie z veľkých kužeľov a bublá v kráteroch. Vyschnuté prúdy bahna vytvárajú bizarné textúry. Pokračujeme Kursko-arakskou nížinou ďalej na juh . Krajina sa mení, pribúda zelene. Nocujeme pri mori, pred Astarou. Od pláže nás delí iba násyp železnice, ktorá končí na neďalekej iránskej hranici.
Na hraniciach posielame posledné SMS-ky. Nasledujúce dni sa za nami zľahne zem. Irán totiž nemá roaming so žiadnou západnou krajinou. Plný očakávania vstupujeme do colného priestoru. Sme pripravení na kompletnú prehliadku našej batožiny. Ale nič také sa nedeje. Zaprášené parkovisko zaplnené staručkými americkými truckmi, nás vracia o tridsať rokov späť. V tej dobe bol Irán, ešte pohodlným priateľom spojených štátov. Iránska islamská republika bola vyhlásená v sedemdesiatych rokoch. V čele s Chomejnim vznikol štát na princípoch islamského práva. Príjemný chlapík, ktorý nám vybavil všetky potrebné razítka nás vyprevádza z mesta. Pri každom zastavení sme v momente obkolesení zvedavými ľuďmi. Zastavujú sa autá. Ľudia nás zdravia, fotia, chcú sa s nami rozprávať. Stále počuť rovnakú otázku: Where are you from? Opúšťame pobrežie a mierime do vnútrozemia. Stúpame do zelených hôr a okolité prostredie pripomína Donovaly. Zastavujeme. Kupujeme opekanú kukuricu a vduchu si kladieme otázky. Kde je tá divočina? A kde sú tí ľudia čo majú po nás hádzať kameňmi..? Pri priamom kontakte s obrovskou krajinou plnou priateľských a usmievavých ľudí musíme zabudnúť na to čo sme videli doma vo večerných správach. V Ardabile prichádza na rad prvé tankovanie. Stojany popísané v arabštine nás privádzajú do rozpakov. Smejeme sa. Tankujeme, ale nevieme čo. Hlavná vec nech je toho veľa, veď to stojí len 3 koruny...Dostávame sa do mesta Sayren. Toto kúpeľne mestečko je obľúbeným celoročným cieľom iráncov. V lete sa sem chodia schladiť do nedaľekých hôr, v zime lyžovať a ohriať do horúcich prameňov. V jednom z hotelov berieme apartmán. Ubytovanie prefektné, cena je nízka. O motorky je postarané v podzemnej garáži. Pohľad z hotelovej izby na vysvietené mesto nás ženie zoznámiť sa s tunajšim nočným životom. Reštaurácie a priľahlé obchodíky sú zaplnené ľuďmi. Do jednej z nich sa usádzame i my a skúšame tunajšie špeciality. Ráno kupujeme ľahké raňajky a po nich pokračujeme v ceste. Stretávame autá, ktoré sa nás snažia predbehnúť. Trúbia, blikajú, pričom ľudia vystrčiac sa do pol pása z okna nám veselo mávajú. Motocykle sú všade, je ich nespočetné množstvo. Sú veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom. Nie je problém obsadiť malého „prskoleta“ tromi dospelými ľuďmi a ešte aj nejakým nákladom. Pestrosť strojového parku je však značne obmedzená. Iránčan môže vlastniť motorku najviac do 250 kubíkov. Dominujú štvortaktné stroje s objemom 125 ccm. Tie sú vyrobené v tuzemsku, v Číne alebo v Japonsku. Ďalším cieľom je Tabriz. Oficiálne sa táto časť krajiny nazýva Iránsky západný Azerbajdžan. Mesto nie je obzvlášť zaujímavé a istý čas bolo hlavným mestom. Predierame sa v hustej premávke. Najväčšiu kovbojku zažívame na križovatkách. Tie tu slúžia ako bojová aréna. Autá či motocykle sa rútia zo všetkých strán. Kto je prvý v križovatke ten má prednosť. Našinec má spočiatku problém, ale akonáhle sa trošku oťuká a má dostatok guráže prejde križovatkou ako prvý. Napriek viditeľnému chaosu sa nám a ani domácim „bojovým skupinám“ pri vzájomných súbojoch nič neprihodilo. Komicky pôsobia miestne autobusy. V nich možno zazrieť dva tábory. Tábor mužov rozložený v jeho prednej časti a tábor žien v zadnej. Kedže Irán je striktne moslimská krajina, život žien sa riadi oficiálnymi moslimskými zákonmi a najmä pravidlami obliekania sa žien na verejnosti. Väčšina žien nosí čierny čádor. Zahaľujú si nim len telo a vlasy, zriedkakedy tvár. Mladá generácia nosí istý druh kabátikov a vlasy si zahaľujú šatkou len formálne. Kurdskými mestečkami iránskeho Kurdistanu sa blížime k jazeru Orumiyeh. Jeho ploché biele brehy pokryté soľou už z diaľky pútajú našu pozornosť. Jazero je zapísané do Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Opúšťame jeho brehy a vydávame sa na sever smerom k tureckým hraniciam. Prechádzame nádhernou prírodou, v ktorej sú učupené kurdské dedinky s hlinenými domčekami. Kde tu vybehujú deti z pastvísk popri ceste a niečo po nás vykrikujú. Míňame hraničné mesto Bazargan. Na poslednej čerpačke s radosťou napájeme prázdne žalúdky našich strojov, v týchto končinách inak bezcenným oktánovým nápojom. V Turecku to už pravda nebude. Blížime sa k hraniciam a na vyprahlých kopcoch sa tiahnu ostnaté drôty a strážne stanovištia pohraničníkov. V colnom priestore vládne čulý ruch. Po vybavení colných formalít našim odporným špeditérom sa odsúvajú trojmetrové vráta a na druhej strane začína všetko odznova. Na orientálnych hraniciach sa musí absolvovať povinná skúška nervov po rôznych kanceláriach a okienkach. Po zakúpení víz a zozbieraní razítok, nasleduje colná kontrola. Po nej ešte kontrola kontrolovaného, výmena peňazí u miestnych vekslákov a sme v krajine zlatého polmesiaca.
Pred nami sa v celej svojej kráse vypína majestátny Ararat (5165m). Biblické miesto, kde pristál Noe so svojou archou po potope sveta. S hlavami vytočenými do prava schádzame z cesty a nemôžme sa vynadívať pohľadom na tajomnú horu. Tá vystupuje z rovných polí a pastvísk spoločne so svojim menším bratom a niekoľkými zubatými kopcami. Ešte spoločná fotografia a zanedlho míňame hraničné mesto Dogubayazit. Stáčame sa na juh a okolitá krajina východného Turecka hrá pred našimi očami veľkolepé divadlo. Početné vojenské kontroly popri ceste nás upozorňujú, že prechádzame divokým Kurdistanom. Našim cieľom je jazero Van. Jeho sýtomodré vody sú v ostrom kontraste so suchou hornatou krajinou. Jazero je najvačším v Turecku a vďaka svojmu minerálnemu zloženiu má samočistiace účinky. Neodpúšťame si možnosť vykúpať sa v jeho príjemných vodách. Mierime na sever a po únavnom dni sa už nemôžeme dočkať našich spacákov. Tábor budujeme na poslednú chvíľu pri potoku pod mostom. Krajina opäť prináša nové prekvapenie. Bujný zelený porast na strmých kopcoch prepojený vinúcou sa cestou nad dravou riekou vytvára neopakovaľnú scenériu. Zeleným údolím dorážame na Čiernomorské pobrežie. Vychutnávame si cestu pobrežím z Tirebolu do Samsunu, kde opäť zamierime do vnútrozemia. Cesta nie je nijako zaujímavá a mierime do Istanbulu. Nikto z nás však netuší čo nás tam postretne. Turek nedáva prednosť a jeden z nás to napasuje rovno do neho. Našťastie si to odnáša iba motorka. Nešo ihneď mobilizuje svojho tunajšieho priateľa. Ten nám pomáha vybaviť potrebné veci s políciou ako aj s opravou motorky. Prechádzame mostom ponad Bosporský prieliv a večer už trávime doma v Európe. Istanbul je obrovské kozmopolitné mesto ležiace na dvoch kontinentoch. Vychutnávame si jeho nočný život. Ráno sa túlame po jeho uličkách. Prezeráme si jeho najväčšie zaujímavosti, ku ktorým nesporne patrí Modrá mešita a chrám Haghia Sophia. Istanbul bol našou poslednou významnou zastávkou na našej skoro 9000 km dlhej ceste. Po troch týždňoch strávených na cestách Zakaukazka a Malej Ázie sa už tešíme domov.
Na záver chceme poďakovať všetkým tým, ktorí nám či už materialne alebo technicky pomohli zrealizovať túto cestu ako aj tým, ktorí nás morálne podporovali.
Cestu podporili: Suzuki, Continental, Castrol, Bolle, Orange |
|
« Předchozí stránka
|
|
